Už som na ceste, keď zvoní telefón, ... mama ... vracia sa domov. V Košiciach sa koná MMM ( maratón), a keďže ani sám autobusár nevie ako sa dostane na stanicu, tak idem po ňu.
Cestou ju počúvam, snažím sa, no myšlienkami som niekde inde... hovorí niečo ale ja viem že to tak nie je, nesúhlasím, no nehovorím nič... bolo by to zbytočné. A sme doma.. Vybalím veci, otec akurát dovyprážal rezne, no opäť je v tej svojej nálade, neodpovedá na otázky... nervozita by sa tu dala krájať, medzi mojimi rodičmi.... neprešlo ani tridsať sekúnd a už je to tu... To, kvôli čomu som vlastne utiekol z domu. Vzdal som to, nedokázal som to už počúvať, ako sa navzájom podpichujú, obviňujú... a sú „na nervy". Obliekol som sa rýchlosťou blesku, poďakoval, skôr ironicky ako úprimne, a pálim to preč. Ešte v diaľke bolo počuť prehováranie mamy... prosíkanie nech sa neurážam... a nech sa najem. Ja na to fakt už nemám síl, zakaždým keď prídem nepočujem medzi nimi nič iné... Sprevádza ma myšlienka, že už tak skoro neprídem. Proste odchádzam a je mi z toho nanič. Precitnem sa pri regály v tescu, ako vyberám dobroty na obed, čo si navarím, a sen z rána sa stáva skutočnosťou.
Opäť telefonát... mama... Ospravedlnenie s odôvodnením, on je taký.... nemal som chuť to počuť, Tak som sa to snažil čim skôr ukončiť. Podarilo sa to po necelých dvoch minútach.
Po pol hodine zvoní mobil opäť, tento krát je to otec. Najskôr som nechcel počuť ani jeho, no nakoniec vo mne precitlo zľutovanie: „Prosím?" ozval som sa. Padlo prvé slovo... hneď som vedel o čo tu ide... počúvam, obvinenia... sebaľútosť, všetko to čo pred pol hodinou, len z opačnej strany. Ona je taká...
A pravda je niekde uprostred, medzi otcom a mamou. Keby som mal čarovný prútik a priblížil oboch k tomu stredu a ja aby som nemusel byť niekde medzi nimi, ako medzi mlynskými kameňmi...
No ten prútik nemám, a tak, aspoň viem, aký vzťah nikdy nechcem mať.
